Malé ohliadnutie za Serres Rally – Dodo

Definitívne rozhodnutie ,či isť na Serres Rally 2018 som nechával až ako dopadne Baja ,či bude na čom , s kým, či prácu zariadim tak, aby som mohol takmer na 2 týždne vypadnúť. Času bolo málo na prípravu a s blížiacim odchodom nervozita stúpala ,ale vďaka môjmu obetavému  Miškovi mechanikovi a vstriecnemu  prístupu KTM Bratislava  sa podarilo motorku ako tak pripraviť. Aspoň to podstatné s tým ,že tam bude ešte deň nato, aby som ju zmontoval tak ,aby som prešiel prebierkami a vydržala náročne zápolenie v kamenistom gréckom teréne.

Na poslednú chvíľu som dokonca štrajkoval, že nejdem, ale Vlčák nezostal nič dlžný svojmu menu a rozdriapal moje argumenty, zobral moju moto, naložil i s krabicami súčasti a ani neviem ako a sedel som v dodávke smer Grécko. Cestou v Petržalke ešte nakúpiť, natankovať a už sa len prepnúť do  módu “ preč z domu“ a skúsiť sa  nezapodievať vecami, čo sme zanechali za sebou.

Cesta nekonečná, otravná a dorazilo ma po prejdení srbskými hranicami ,keď mi prišla SMS od operátora, že som minul 40 Eur na dátach a to sme boli len asi 5 km za hranicou!!! Potešil však camp, ktorý je situovaný v areáli  hotela  Elpida Resort Spa ,tak sme sa zakempovali blízko bazéna vo vyberanej spoločnosti šialenej slovenskej enklávy.

Prebierky tam nie sú až tak náročné a dôsledné a s malou kulehou som na 2.krát prešiel.

Pred prológom sme sa boli  rozjazdiť so Števom Svitkom ,ktorý nás (Benka,Vlčaka a moju maličkosť)viedol podľa asi minuloročného RB. Teda až po prvú zátačku, ako sa povie . Ale je to charakter a aj počkal aj sa vrátil aj pošpásoval, že jazdíme dobre, len sa dlho otáčame.. Parádnych cca 80 km to bolo, kde sme si urobili chuť do nasledovných dní. A ak nie iné, aspoň sa ukázala závada na dobíjaní Števovej mašiny. V  závere, keď zastal, aby nám ukázal korytnačku, ktorých tam bolo neúrekom, viac na svoju batériu nenaštartoval.

No, prológ ,ktorý bol dosť podobný, som pojal tak, aby som ho nedal dva krát, nezablúdil, či neurobil inú volovinu, ktorú by som zase zbytok preteku naprával, ako to bolo po minulé roky. Podarilo sa i nespadnúť, skončil som na tuším 27.mieste a tak večer na slávnostnom otvorení v centre mesta sme sa dobre bavili. Prišiel nás pozrieť i Ondro Klymciw, ktorého ešte lekár nepustil závodiť.

Prvý deň mal tri špeciálky, prvú som skončil ak sa nemýlim, na 12 mieste celkovo, napriek tomu, že som sa musel par krát otáčať a tak povzbudený a nadšený z nových tlmičov, ktoré užasne fungovali, za čo som zase nesmierne vďačný Maťkovi Benkovi, som vyrazil do 2. SS, kde ale nanešťastie som na 4 km spadol na kamennej ceste tak, že náraz o kamennú cestu  vytrhol riadidlá z okuliarov i so závitmi! Prvý pohľad vyzeral, že som skončil. Zúfalé!  Snažil som sa dačo vymyslieť. Predsa nebudem zlomený, ako tie riadidlá. Trasúcimi rukami som to rozšróboval a zistil  že  boli použite krátke šróby, ale zostali celé ! Teraz len mať, alebo aspoň zohnať tak veľký imbus. Kedže celú vercajkbasu sa nedá so sebou nosiť a  okolo prechádzajúce auto tiež  nemalo a nedalo sa s posádkou dvoch dedov dohovoriť, tak neostávalo iné, len sa nejako dopraviť na štart, lebo dočkať sa technickej podpory, kam som zavolal, bolo riziko  straty  času.  Jednou rukou som riadil moto držať sa za vežu roadbooku a druhou zľahka pridával na riadidlách, ktoré  viseli len na lankách. Strašná situácia, šialene teplo, tieklo zo mňa, že mi zalievalo oči. Voľako  som to po par pádoch zvládol a ďalšie sklamanie, že ani na štarte nik, ani auto s technikom nemalo taký kľúč, čo som potreboval, tak som požiadal komisára a poslal ho aj so šróbom do dediny, nech mi ku tomu donesie kľúč a ja zatiaľ som pomohol  šróbovať motorku anglickým účastníčkam rally, čo si nevedeli poradiť s posunutým blastrom!!! Chvíľu som im aj závidel aj sa čudoval, ale nie dlho, lebo  sa vrátil komisár a so šťastím sa mi podarilo štoky umiestniť do bližších dier v okuliaroch, avšak už bez tlmiča riadenia, ktorý už len zavadzal pri točení do ľava, lebo po posunutí riadidiel sa nedal správne osadiť  Ale bol som v stave opäť vyraziť na trať, ale čo to ? Nechceli ma vpustiť! Tak som si vyžiadal na telefon riaditeľa pretekov a požiadal o vysvetlenie. Kedže mi povedal, že či pôjdem alebo nie, budem mať čas posledného a teda, že môžem dostať penalizáciu na svoj čas  a že je v horách búrka a  nemusím sa stihnúť vrátiť. Tak som sa vrátil po ceste do depa, že aspoň budem mat čas na opravu. Potrebujem tam dať poriadne skrutky  a  na dôvažok som ešte stratil radičku. Myslel som, že ma trafí, zase sa veci kazia a skúšajú, čo znesiem. Kliešťami som zaradil  štvorku  a cvičiac spojku som i cez nejednu  červenú opatrne došiel do asi 70 km vzdialeného depa, ešte pred Števom. Prekvapený, že čo tam už robím? Skúsil som byť vtipný a spýtal sa že či blúdil? No do smiechu mi nebolo, ale všetko sa podarilo tak, aby som mohol ďalší deň vyraziť do stíhania časovej straty.

Vyrazil som teda z posledného miesta a skončil niekde na  15-tom. Celkom som si to užíval, cesty boli prašné a ja ako pravý dust man som hopsal od oblaku prachu ku druhému. Obiehal  hlava – nehlava, čočky v očiach škrípali, nozdry zanesené, ale stále dostatočne citlivé na to, kde, ktorým smerom sa to práši. Veru poviem Vám ani na intráku sa tak neprášilo. A  áno navigáčný guru zo mňa už nebude, ale keď všetci prášia tým istým smerom, tak je tam predpoklad, že prášia správnym smerom. Aspoň intuíciu som si vycibril. Z plejády jazdcov som si vytipoval fína Ralfa, lebo však s talianmi máme svoje skúsenosti a Holanďania, ktorí sa mi plietli do cesty boli tiež nedôveryhodní, veď ako môžu nazbierať skúsenosti s orientáciou v lese, keď doma  žiadny nemajú. V Holandsku sa vyskytnú 4 stromy pokope, tak už to vyhlásia za park, div nie národný. Prosto  jazdili sme si spolu s fínom už aj ďalšie dni. Som si ho vochočil. Hafík, tak som ho volal, lebo nápis na  bunde som čital ako HALF. Až ked  sme sa zoznámili na konci ktorejsi špeciálky, kde sme sa  vytešovali ako sme si dobre zajazdili som sa dozvedel, že je to Ralf. Občas som ho hvizdom otočil, keď dačo prepásol, niekedy si ani nevšimol, a tak sme sa schádzali a rozchádzali ako rozvadení zaľúbenci.  Veru i on robil chyby a vravel som si, akože jemu, že keby tak navigoval ako jazdi, mohol  z nás byť pekný par a nerozvážne  som sa pustil na sólovú dráhu . Chyba ! Potom, čo som ho dohonil v jednej z etáp, napriek tomu, že štartoval 3 min predo mnou už asi na 30-tom km sme  išli spolu takmer ďalších 200 km a práve vtedy, som sa mu stratil možno 30 km pred cieľom! On skončil 10  a ja 34!! Blbec, blbec. Stačilo sa už sním došmatlať a musel by som skončiť pred ním….. Čo som sa kam už len náhlil .

Števko vraví, najhoršia smrť je z oplašenia a to asi bude tento prípad. Stačilo kľudne dojazdiť, veď som si ho vypiplal, vytváral som primeraný  pushing, kontroloval ho, aby sa mi nezavzdušnil… no potom ,čo sa mi do systému nabúral nervózny krovinorez. Ozaj 2 taktov tam bolo prekvapujúco veľa, som sa trhol, lebo však fetiť za 2-taktom nebudem a to sa mi stalo osudným. Človek sa učí celý život a niekto sa ani len nepoučí!!

Tretí deň bola maratónska etapa, ktorá skončila v Bulharsku v mestečku Petric, kde sme prenocovali v akože horskom hotely nad mestom. Motorky museli do park fermé a nemohol sa robiť servis, čo bolo smutne, lebo ja som došiel bez pravej stúpačky, ktorú som ulomil v závese a aby som ju nestratil, tak som ju sťahovacou páskou pritiahol o kostru. Strašné jazdenie, keď uvážime, že cestou bolo veľa výjazdov, vymletých ciest a nedalo sa sedieť a na jednej nohe všetko ubalancovať… Paradoxne ma viac bolela tá noha, ktorú som opieral buď o kyvku, alebo vpredu o schutzplech. No ale bol tam jeden 3 km dlhý výjazd, aspoň podľa RB, kde ho nazvali fucking uphill ( ešte bol aj Devil ) . Ako praví malý klasik „ kdyby sem byl býval vjedel, byl by sem tam nechodil!! Dal som to, ale spálil som spojku, ktorú som dal pred pretekom pre istotu novú!! Vyššie  kvalty šmýkali už pri presune na horizonte v mäkkom podklade. Desil som sa toho či to vydrží, lebo veď kto vedel či toto bolo to najhoršie? A prečo som si nevšimol, že už som v tom výjazde? Lebo som zase šiel na stopára, kedže na maratónsku etapu som obul náhradné kolá aby dva dni vydržali pneu a keď ráno po štarte mi začalo RNS-ko  hádzať bludy. Uvedomil som si to až keď asi na 35 km roadbook  píše, že má byť nice view a ja v hlbokom lese !! Sranda bola, že pri malých rýchlostiach mi zobralo 2 impulzy a  asi nad 50 už vcelku správne. Mal som záložne, ale  voyager sa tažko koriguje a nemal som ho skalibrovaný. Skrátka a dobre, keď sa darí tak sa dari. Stále vychytávam chyby a chybičky na technike i v technike, ale keď oni tie chyby sa stihajú tvoriť nové a nové.

V Bulharsku sme vyfasovali bunku s dvoma spálňami, kde sme prespali piati na jednu sprchu so záchodom. Našťastie tam bol balkón, kde sme sa vyzulii a zodeli, lebo to by bol iný zážitok. Manželská postel s jednou plachtou, ktorú som mal zdielať s Peťom Rečičárom  bola ďalšou výzvou, ale nakoniec sme sa prechrápali do krásneho rána.

Štart bol až v meste kde chcela byt zase  nejaká ceremónia, ale keďže bolo treba tankovať a RB moc nesedel, tak sme ledva stihli načas odštartovať. Pred štartom som sa ešte pokúsil skalkou vybúchať ohnutý držiak stúpačky, žeby som aspoň provizórne zafixoval stúpačku. Zdalo sa, že to aj pôjde, ale v parku som nesmel, začo ma prísne napomenuli  a potom bol čas až po presune na 3 štart RS, kde za asistencie Števka a Maťka  sa nám podarilo stúpačku za pomoci medeného drôtu, ktorý sme odstrihli z hromozvodu domu, kde sme dotankovávali a kaviarni vedľa si stihli ešte dať i kafičko.

Cestou boli opäť neskutočné skalnaté výjazdy, ktoré nemali konca kraja, aspoň mne sa to tak javilo, lebo hopsať na jednej nohe predstavovalo komplikáciu naviac. Ale keď maestro  Števo aj s Benkom  povedia, že si frajer keď si to s takouto motorkou dal, tak to je metal taký, že ani ocenenie na bedni sa mu nevyrovná. V skromnosti klopím oči, ale ego rastie ako inflácia  v Bolívií.  To fakt?! Tí čo vedia, vedia aj oceniť!

Posmelený, nepripušťajúc si iróniu, navyše pocit, že sa opäť  môžem postaviť do stúpačky spôsobil, že som do rýchlostky odštartoval, ako odtrhnutý z reťaze, ale len do 1.-navigačného bodu, kde som kontroloval oba tripmastre, či ukazujú rovnako. Očakával som  vydličku a ono to bolo fest do prava. V šmyku končím  mimo cesty, kde som trafil skalu, prekoprcol sa a a hádajte?! Hej odtrhol opravenú stúpačku !! Tak som vyfučal ako školáčik pred tabulou, čo si myslel, že sa nebude skúšať, skludnil som hormón, otlčenú riť šrieglom optrel o sedanku a umravnený zubačkou dokončil etapu.

O záverečnom dni sa nesú chýry ako mieša poradie, ako tam asi ani veľké motorky nevpustia ! Tak to sa asi treba poriadne pripraviť, som si vravel. Je to len asi 90 km, som si myslel, že to dám už na mitaske z predchádzajúceho dna, ale vyzerala tak žalostne, že som dal novu 07-čku v nádeji, že ma vyhrabe, kam bude treba. Spojku som už nechcel rýpať, lebo rýchle to nebude  a lamely som mal už len jeté. Hlavne to ma byť navigačný masaker a aj bol! Intuitívne polička obsahovali  find the way a read the fucking RB  a ku tomu množstvo zmien a bajpasov … no hotovo. Kúsok po štarte taká roklina,  že to snáď nemyslia vážne?! Vidím tam už nejakých predskokanov, tak šup tam. Ohíňam i osku na roadbooku, nechápem kde som s ňou zavadil, zisťujem to až že sa mi nepretáča vymalovánka.  Zjazdy také, že podaktorí pred mnou sa prekoprcli cez riadidlá, vsetci sa mordujú a jazdci prichádzajú zo všetkých smerov, čo napĺňa predpoveď o záludnostiach v navigacií.

Ale ide to napodiv dobre, mam vcelku šťastie, ale len do momentu keď prídem s Kubom do dediny z ktorej výjazd nie a nie nájsť . Skúšame všetko, pýtame sa domorodcov, nič nesedí. Zabitá hodina! Až Holanďan s GPS-kom nás vyvedie, ale i to na niekoľko otáčaní ! Vyjazdil som už i benzín kontrolka rezervy buzeruje a s blížiacim sa cieľom, adrenalín graduje! Keď vidím schodisko na vrchole ktorého je redbul nafukovacia cieľová rampa,  treba potešiť fotografov, rev výfuku ich dá do pozornosti  a vletím tam luftom, že sa krčím nech tú rampu nezhodím . Úľava…

Diakosia tessera , čo značí 204, moje štartové čislo po Grécky kričí a s rozpaženými rukami sa ku mne blíži cieľový komisár kamarát, otľapkávame sa i spolu s ďalšími príchodzími . Skvelý pocit to mať za sebou!

Vcelku pekných, náročných 7 dní. 1400 km, 5 zadných gúm, zopár kartónov minerálok a hektolitre potu, modrá riť …stručné z bilancovanie. Diera v lakti, ktorú som si privodil  na vrchole jedného výjazdu, keď bolo treba vyhopsnúť na skalu stojac v stúpačkách som trafil hlavou konár stromu, avšak riadny konárisko, ktorý ma zhodil dozadu, dopadol som na lakeť a ešte ma aj motorka prikryla.

Šťastný, unavený z celého týždňa a kedže som bol jediná motorka nad 600 cm3, ktorá to dala celé, tak sa stávam víťazom v triede 5.

Malé zadosťučinenie, lebo na bedni je samému smutno a javí sa to,  že to spadlo do lona, ale bolo to treba vydrieť, čo som chcel tak trochu v predošlých riadkoch naznačiť.

Závod s časom ale pokračuje. Zbaliť izbu, odovzdať  trackery, upratať camp, auto vyhádzať a znova poukladať už na cestu domov,  dať sa do gala a počkať na vyhlásenie výsledkov .

A absolvovať bez ujmy záverečnú afterparty čo sa ukázalo ako nemožne!

Party neprežil môj telefón …asi som sa šmykol a oblečený spadol do bazéna i s mobilom a peňaženkou. A nebol som tam sám nemyslite si. Oboňovci komplet. Prúser bol, že som bol celý víkend až do pondelka bez spojenia, našťastie sa memory zachránila, ale displej zdochol.

Vždy je niečo za niečo, niečo strácame iné nachádzame. Čo som naozaj stratil a čo získal touto rally si zodpoviem, keď to s odstupom času celé strávim.

Ani sezóna ani život nekončí, snáď, sú teda predo mnou ďalšie výzvy, tak hurá do nich.

Priatelia ,vidíme sa!

Dodo